Poviedka Vianočná koleda - časť druhá
KAPITOLA 2 – Duch minulých Vianoc
Jack ledva zavrel oči, keď si zrazu uvedomil, že jeho posteľ sa hýbe, priam hopsá. Prešiel si ramenom pred očami a zastonal. „Dostávam morskú chorobu!“ K Jackovmu zdeseniu, posteľ sa prestala hýbať. Skoro otvoril oči, no v tom si spomenul na sen s Kowalskym a rozhodol sa, že bude lepšie keď nechá oči zatvorené.
Potom zacítil na hrudníku mierny tlak, pocit tepla, ktoré chytilo jeho zápästie a rameno. A smiech. Smiech malého chlapca.
Jack ešte viac zatlačil oči a povedal si, že to nie je skutočné. Ale nepozrel sa.
„Ale oci! Viem, že si už hore!“
„Nie, Jack zakričal, nehľadiac na to koho všetkého môže zobudiť. „Nechaj ma na pokoji!“
„Prosím, ocko?“
„Jack hlúpo myslel na vzdorovanie. Nakoniec pomaly otvoril oči, na okamih oslepol ako sa mu von tlačili slzy. „Charlie?“
„A kto iný?“ Chlapec bol nad ním rozkročený, oblečený mal červené pyžamo so zelenými pásikmi, o ktorom sa obaja snažili presvedčiť Sáru, že je pre chlapcov, ktorí sú mladší ako on. Charlie sa usmial, odhaľujúc svoj chýbajúci zub, ktorý stratil dva dni pred poslednými Vianocami? „Kto iný by ťa volal tatino?“
Jack sa natiahol, poriadne nadýchol. „Charlie, tak veľmi si mi chýbal.“
„Tatino, poďme!“
Napriek tomu, že Jack nikdy nepatril k tým, čo sa dali chytiť na niekoho nadšenie, usmial sa a chytil synovu natiahnutú ruku. Nemohol povedať nie takémuto nadšeniu z Vianoc.
„Hej, Charlie aby si vedel – nečakal som spoločnosť, takže tu nie sú žiadne darčeky. Alebo ozdoby. Alebo koláčiky. Jack sa cítil viac sklamaný ako Charlie, keď sa pozrel okolo seba.
Charlieho pokrová tvár sa v okamihu zmenila na úškrn. „Ale na Vianoce sú vždy darčeky ocko! Santa ich nosí!“
Jack nemal srdce nato, aby mu povedal, že na takéto veci je už trochu pristarý, takže nepovedal nič. Namiesto toho pokrčil plecami a dúfal, že Charlie ho nebude nenávidieť zato, že v jeho obývačke je len gauč, televízia, a stôl, na ktorom stála lampa s vybitou žiarovkou, pretože Jack sa nikdy nedostal k tomu, aby ju vymenil.
Charliemu sa nachvíľu zaiskrilo v očiach, Jackove uši v tom momente zrazu začuli jemnú melódiu z albumu Net King Cole, na ktorého hraní trvala Sára každé Vianoce. Jack zacítil, ako sa mu na tvári objavil úsmev keď kráčal za Charliem okolo rohu, ktorý tam minulú noc ešte nebol, a vstupoval do izby, v ktorej nebol snáď desať rokov.
Zavrel oči a vychutnával si tento okamih – teplo z krbu, vôňa čerstvo napečených koláčikov, Charlieho nadšený krik zakaždým, keď sa predral cez obal ďalšieho darčeku. Keď znovu otvoril svoje oči uvidel presne to, čo čakal, aj keď to bol pohľad, ktorý sa mu naskytol len raz. Sara bola zabalená do starej deky, uhniezdená v rohu gauču. Charlie pobehoval po izbe a chcel sa hrať so všetkým naraz. Ako pozeral na svojho syna, nemohol sa zbaviť pocitu šťastia.
Mal pocit, že prešli len minúty, no boli to hodiny. Oheň dohorel. Charlie zaspal na napoly rozostavanom modely lietadla. Sára už vypila viac než polku fľašky vína a usmievala sa, hoci si Jack všimol slzy v jej očiach. Sledoval, ako sa pomaly naťahuje po zvoniacom telefóne, pričom sa jej rozžiaril úsmev keď ho zodvihla.
„Šťastné Vianoce, Jack“
Počul, ako sa jeho vlastný, napätý a unavený hlas rozlieha po miestnosti. „Prepáč zlatko, nemohol som ti zavolať skôr.“
„To je dobré, som rada že si v poriadku“. Sára dvihla ruku aby si utrela slzy, ktoré ostali v jej očiach. „Si v poriadku, však?“
Jack po prvý krát zistil, že nebol veľmi dobrý klamár – bolo to jasné z pauzy ktorá nastala, keď rozmýšľal koľko pravdy jej povie. Zrejme by ale nezabrala žiadna pravda.
„Jasné, ale bola veľmi dlhá rada na telefón“
Jack si zrazu spomenul na ten deň, na to, kde bol a na to, odkiaľ volal. Ležal na nemocničnej posteli na lietadlovej lodi, so zlomenou kľúčnou kosťou, tromi zlomenými rebrami, chirurgicky operovanými pľúcami, a so sakramentsky zamotanou hlavou zo všetkých tých liekov proti bolesti – stále veľmi vzdialený od troch mužov, s ktorými začal dnešné ráno, a ktorí skončili vo vreciach na mŕtvoly počas Štedrého dňa.
Jack videl ako sa trasie Sárina sánka a počul jej mlčanie, ktorým bojovala proti slzám. Odkašľala si a poriadne si odpila z vína. „Charlie zbožňuje to lietadlo, ktoré si mu kúpil. Poďakoval by ti sám, ale zaspal ako sa s nim hral.
Jeho hlas bol zamĺknutý, a to aj napriek tomu, že bolo zlé spojenie. „Milujem ťa Sára. Povedz Charliemu že budem čoskoro doma.“
Jack si sadol ku stolíku pred jeho ženu, a sledoval jej zhrozenú tvár ako zízala na zložený telefón. „Prosím, vráť sa v jednom kuse, Jack.“ Natiahol svoje trasúce sa ruky a chcel jej utrieť slzy.
Ale nato sa zívajúci Charlie priplazil do lona svojej matky. „Prečo plačeš, mami?“
Vynútene sa usmiala. „Pretože som veľmi šťastná. Santa mi priniesol presne čo som chcela.“
Charlie vyzeral zmätene. „Ale ty si predsa nedostala žiadny darček“
Vynútený úsmev sa premenil na skutočný. „Santa ustrážil tvojho ocka v bezpečí a bude už čoskoro doma.“ Charlie sa usmial a pritúlil sa k nej.
Jack sa obrátil so slzami v očiach a pozrel sa na druhého Charlieho, ktorý stal trpezlivo v rohu izby. „Už sa nato nemôžem pozerať.“ Bol taký hlúpy – celé tie roky si myslel, že jeho život so Sárou bol skvelý. Teraz to už vedel, už rozumel – Sára nesedela šťastne doma, a neusmievala sa zatiaľ čo on bol preč. Nechcel si ani predstaviť ako veľmi musela trpieť keď bol preč, a ako trpela bez Charlieho.
„Poď ocko, je toho ešte viac čo ti chcem ukázať“ Charlie vystrel svoju ruku a usmial sa na svojho uplakaného otca.
Jack ho neochotne chytil za ruku a modlil sa, aby neotvoril oči počas ďalších Vianoc, keď on sám vypil fľašku Jacka Danielsa a Sára plakala pri pozeraní starých fotoalbumov, a tých pár metrov medzi nimi sa zdalo ako najhlbšia priepasť. Nepotreboval, aby mu Charlie ukázal izbu bez ozdôb, bez ponožiek vyvesených na krbe, a tú veľkú dieru v ich životoch.
„Môžeš sa pokojne pozrieť ocko, stále som tu“
Bolo to Charlieho jemné povzbudenie, ktoré prinútilo Jacka otvoriť oči. Takmer vykríkol od radosti keď uvidel niečo úplne iné ako očakával. Ešte nikdy v živote to nevidel, ale keď sa poobzeral naokolo, cítil niečo povedomé. Depresívne vyzerajúci vianočný stromček, stereo, ktoré hralo koledy znejúce akosi chabo. Mladý muž rozvalený v kresle čítajúci časopis. Mladé dievča schúlene na gauči. Chlapec zisťoval, prečo sa ich otec nedostaví domov.
„Jasné, v pohode, poviem jej to“ Chlapec – pri bližšom pozretí Jack zistil, že je v puberte – zložil telefón. Otočil stránku v časopise a prešlo niekoľko minút, pokým opäť dvihol hlavu. „To bol otec, vravel, že nestihne prísť domov, máme si objednať na večeru pizzu ak bude niekde otvorené“
Jack si uvedomil, že nemá potuchy na koho sa to vlastne pozerá, preto sa otočil na dievča a pokúsil sa vyčítať jej reakciu. Okrem mierneho zovretia deky ktorú mala na sebe, sa tvárila, že nič nepočula. Pozrel sa naspäť na Charlieho, ktorý trpezlivo čakal pokým Jack nezistí, akú lekciu sa má naučiť tentoraz.
Jack sa priblížil bližšie ku gauču a až vtedy si všimol, že dievča zovrelo v ruke papierik, na ktorý sa celý čas pozeralo. Ako sa pomaly približoval, začul, že dievča potichu vzlyká. Jack sa zamračil na chlapca, ktorý ľahkomyseľne listoval v časopise, zdanlivo nevedomý toho, čím dievča prechádza.
„Si hladná, alebo tam budeš sedieť celý zvyšok večera a ďalej fňukať?“
„Drž hubu!“ Dievča vykríklo tak zúrivo a zlostne, že to prinútilo Jacka urobiť krok späť, aj keď vedel, že tam vlastne vôbec nie je.
„Ak sa budeš takto správať, tak odídem“ Kvôli podráždenému tónu, ktorým chlapec rozprával, si Jack prial aby tam naozaj bol a mohol mu dať facku. „Neviem o čo ti ide. Čo si čakala? Otec tu nikdy nebol na Vianoce.“
Dievča vyskočilo na nohy, prekvapila Jacka svojou výškou. Tvár mala stále skrytú za dlhými, rozpustenými vlasmi. Namiesto kriku ktorý počul pred chvíľou, dievča tentoraz ledva zašepkalo „Mama tu bola minulé Vianoce.“ Potom vybehla z izby a utekala hore schodmi až nakoniec Jack počul buchnutie dverí. Vedel si ju predstaviť ako leží na svojej posteli plačúc a čakajúc na niekoho, kto by ju utešil. Na niekoho, kto neprichádzal.
Pozrel sa dole na obrázok, ktorý vypadol dievčaťu. Nepotreboval ani vidieť usmievajúce sa tváre dievčaťa a jej matky aby vedel, čo mu Charlie ukazuje. Jediné čo potreboval vidieť boli tie nádherne modré oči aby si uvedomil, že nebol jediný kto bol počas Vianoc ranený a smutný.
Cítil sa na hovno keď sa na ňu takto pozeral, prial si, aby mohol ísť za ňou a objať ju. Jack pocítil jemné potiahnutie za ruku ako sa snažil udržať svoje slzy. Pozrel sa na Charlieho a stisol mu ruku „Neopúšťaj ma Charlie.“ Charlie sa len usmial.
Jack sa prudko zobudil vo svojej posteli. Na ruke stále cítil dotyk svojho syna. Bolo chladno a tma, ale nie až tak chladno, ako keď si myslel, že hovorí s Kowalskym. Bol doma, vo svojej posteli, stále napoly vyzlečený z práce. Uvidel telefón, ktorý ležal vedľa neho na posteli.
Keď ho ukladal na stolík tak sa na okamih zastavil. Znovu rozmýšľal nad tým, či zavolá Cartrovej. Boli dve hodiny ráno, ale ona bola v inom časovom pásme. Pravdepodobne bola stále hore. Do pekla, pomyslel si sám pre seba, pravdepodobne stále pracuje. Položil telefón na stôl a povedal si, že by bolo smiešne vyzerať osamelo a smutne len preto, pretože mal nočnú moru o jej živote.
Presunul sa na pohodlnejšie miesto na posteli a zavrel oči, snažiac sa opäť snívať o Charliem a zaspať.
TO BE CONTINUED...
Preložili: Auruz a Jonas
