Poviedka Vianočná koleda - časť piata

Súčasné Vianoce

Jack sa strhol a posadil sa. Rozhliadol sa okolo seba. Po tom čo ho celú noc prenasledovali duchovia drahých a nie až takých drahých zosnulých, sa mu nezdalo normálne zobudiť sa osamote. Niekoľko minút pozeral do tmavej chodby a snažil sa upokojiť svoje rýchlo bijúce srdce. Až potom sa definitívne rozhodol, že tie sny sa naozaj skončili. A naozaj to museli byť sny. Pretože duchovia neexistujú a keby aj existovali, určite majú na práci lepšie veci ako otravovať práve jeho, a keby aj nemali čo iné ako otravovať jeho, určite by mu chceli zdeliť niečo omnoho závažnejšie z politickej alebo sociálnej scény ako baviť sa s ním o jeho osobnom živote a keby to aj boli znudení, na Jacka O’Neilla zameraní duchovia, ktorí nemajú na práci nič lepšie a nemajú ani štipku sociálne uvedomelosti, určite by nevlastnili stroje času, už len kvôli tomu, že Einstein a Newton, Avogadro a Planck a všetci tí ostatní brilantní vedci, ktorí by sa bez pochýb pridali na Cartrovej stranu, by im nedovolili len tak meniť históriu kvôli vlastnému prospechu. Pretože v skutočnosti to je jednoducho tak, že duchovia neexistujú.

Jack sa usmial a siahol po telefóne. Carterová mu určite dokáže vymenovať aspoň tisíc nespochybniteľných vedeckých faktov, ktoré dokazujú, že duchovia neexistujú.

"Čo sa deje, pane?" V hlase jej zaznievala panika, ale aj hlas panikáriacej Carterovej ho v tej chvíli zahrial pri srdci.

"Ako ste vedeli, že som to ja?"

Chvíľu bolo ticho a Jack si veľmi živo dokázal predstaviť jej zmätený výraz. Pravdepodobne sedela v posteli a s otvorenými ústami zízala na telefón, akoby si nebola celkom istá, o čo sa jedná. Potom potriasol hlavou a pripomenul si, že by sa nemal rozptyľovať myšlienkami na Carterovú v posteli v nočnej košeli.

"Identifikácia volajúceho vás označila ako Jonathana O’Neilla a aj keď si som istá, že ľudí s týmto menom je na svete veľa, viem že ani jeden z nich by mi nevolal v túto hodinu."

"Aha, jasné." Zavrel oči. Pri nej si pripadal ako idiot; zabudnúť, že existuje identifikácia volajúceho bolo ešte hlúpejšie, než to, čo sa mu stávalo bežne. Nanešťastie to, že sa sústredil na to, aby už netáral blbosti, znamenalo, že ostal istú dobu ticho.

"Pane?"

"Čo?" Jeho hlas znel namosúrenejšie než zamýšľal.

"Sú štyri hodiny ráno. Potrebujete niečo, alebo ste len vytočili zlé číslo?" Teraz znela nahnevane Carterová. Vlastne, Carterová v skutočnosti nikdy neznela nahnevane. Znela chápajúco a veľmi trpezlivo, ale vďaka svojim skúsenostiam s ňou vedel, že je nahnevaná na nadriadeného dôstojníka, a nemôže si dovoliť to dať najavo, aby sa nedostala do problémov.

"Už som vám niekedy volal o štvrtej ráno bezdôvodne?" Odmlčala sa na tak dlho, že Jack dospel k názoru, že zložila a išla spať. "Carterová?"

"Prepáčte, pane, len sa snažím spomenúť si, kedy ste vôbec naposledy volali a nič mi nenapadá."

Au. To zabolelo. Šklblo ním, keď si spomenul na Carterovú zo sna, ktorá vyzerala tak nenaštvane. "Nuž, mal som dôvod, ale zjavne máte zlú náladu, takže vám ho neprezradím."

"Fajn, nič mi nehovorte. Dobrú noc, pane."

"To vôbec nie ste zvedavá?"

"Ani nie."

"Ale ste." Sám sebe si to zdôvodnil tým, že ak by nebola zvedavá, zavesila by. Aj napriek tomu, že si bol istý tým, že jemu by nikdy nezavesila, pretože nie je neslušná a v závislosti od toho, v akej by sa on práve nachádzal nálade, by sa mohla dostať do problémov.

"Nie, skutočne nie som, pretože mi chcete niečo povedať, inak by ste nevolali a určite nespravíte niečo, čo chcete len preto že ja to nechcem, pretože moje názory vás ešte nikdy nezastavili v tom, aby ste spravili niečo čo chcete."

Kurník, pozná ho až príliš dobre. "Dýchajte Carterová."

"Môžem hovoriť otvorene, pane?"

Zaškeril sa. O nič také ho nikdy pred tým nežiadala. "Samozrejme, Carterová, ale rezervujem si právo zavesiť, ak sa mi nebude páčiť to, čo sa chystáte povedať."

"Páčilo by sa vám, keby som vám povedala, aby ste zavreli zobák a išli spať?"

Znova sa zaškeril a zamyslel sa nad tým, aká mu prišla vzdialenosť, ktorá ich delí v tomto momente malá. "Vôbec by sa mi to nepáčilo. Iba ak by ste boli bližšie než tých milión míľ, čo nás delí."

"Tak na to teda zabudnite." Zazívala a vôbec sa to nepokúsila skryť, chcela, aby sa Jack cítil previnilo, že ju zobudil. "A vôbec nás nedelí milión míľ. Je ich len tisícsedemsto."

"Také niečo môžete vedieť len vy."

"Ak som taká otravná, prečo mi voláte?"

"Nikdy som nepovedal, že ste otravná. A volám vám, pretože som s vami chcel hovoriť."

"Uprostred noci?"

"Áno."

"Aha."

Jej odpoveď ho rozosmiala. "Takže, Carterová. Koľko míľ je to zo Springs do Minneapolisu?"

"A to mám odkiaľ vedieť?"

"A čo do New Yorku?"

"Z DC je to o pár stoviek viac."

"A do Chicaga?"

"O pár stoviek menej."

"Ako do New Yorku?"

"Ako do DC," vzdychla si Carterová a on začul ako si sadá v posteli. To znamenalo, že pokým sa rozprávali, tak ležala, čo ho takmer zase rozptýlilo. "Čo to má znamenať, pane?"

"Len som zvedavý, prečo meriate vzdialenosti vzhľadom na DC."

"Možno kvôli tomu, že sa rozprávam s niekým, kto žije v DC, pane?"

"Carterová, ako to, že viete ako ďaleko je z Colorado Springs, kde žijete vy, do DC, kde žijem ja?"

Ticho mu napovedalo, že trafil klinec po hlave. Pauza sa naťahovala.

"Carterová? Ste ešte tam?" Jack vstal, vytiahol zo skrine vak a začal doň hádzať šaty. Carterová si nikdy nepriznala porážku. Mŕtve ticho je to najbližšie k priznaniu porážky, čo kto kedy z Carterovej dostal.

"Som tu." Znovu sa odmlčala a potom si vzdychla: "Vyhľadala som si to, dobre? Ste teraz šťastný? Môže už ísť spať?"

"Dobre, veľmi a áno. Ale ešte jedna vec než vás pustím - nechoďte dnes do práce."

"Prečo nie? Polovica personálu tam nebude. Konečne by sa mi podarilo spraviť niečo bez toho, aby ma niekto vyrušoval, ibaže by bol svet v ohrození, že ho zničia, vyhladia alebo obsadia, ale ako často sa stáva niečo také?"

"Pretože sú Vianoce, Carterová, je to depresívne a zakázal som vám to."

Nezaváhala. "Dobre, ak teda naliehate."

"Carterová, ak zavolám do SGC a povedia mi, že ste tam, naštvem sa. A ani na sekundu si nepomyslite, že nezavolám."

"To myslíte vážne?" Tón jej hlasu znel, akoby bola odhovárajúci teenager. Spomenul si na ňu vo svojom sne a rozhodol sa, že presne tak to myslí.

"Tentokrát áno, smrteľne."

Ďalšie ticho. "Fajn. Budem sedieť sama doma a piecť koláčiky, pretože to je zjavne menej deprimujúce."

"Dobré dievčatko. Mám rád tie so zelenou a červenou posýpkou."

"Čože?"

"Dobrú, Carterová." Zložil než sa vôbec dostala k slovu. Mal celkom strach, že by mohla povedať niečo, čo by ho odradilo od brilantného, aj keď nie až tak dobre premysleného plánu, že ju pôjde navštíviť. Rýchlo zapol svoj vak a bol na polceste k dverám, keď si uvedomil, že by sa mal buď obliecť do uniformy, ktorú mal na sebe včera, alebo sa úplne prezliecť, pretože pochyboval, že ktokoľvek, vrátane Carterovej, by ho rád videl napoly oblečeného v šatoch, v ktorých celý deň pracoval a celú noc v nich spal.

Byť generálom malo aj svoje výhody. O šiestej už sedel v lietadle smer Colorado Springs. O deviatej už bol pred jej domom.

Keďže mal pár hodín na to, aby premýšľal o svojom rozhodnutí, znervóznel. Mal hlúpy sen, nočnú moru, či halucináciu, ktorú možno spôsobila latentá osamelosť. Možno ho kvôli sviatkom chytila melanchólia, ktorá sa zmocňuje každého muža v strednom veku, ktorý je počas nich sám.

Dokonca si dokázal aj zdôvodniť prečo jej volal, ak teda ignoroval zjavné zúfalstvo, že volal bývalej kolegyni, s ktorou sa nerozprával niekoľko mesiacov, uprostred noci na Vianoce, ale len vďaka tomu, že aj ona bola sama a nemá rodinu, s ktorou by mohla tráviť sviatky.

Bol to ten fakt, že je tu, pri jej dome, po bláznivom výlete cez celý štát, tisícsedemsto míľ od domova, v sviatok, keď sú všetci doma, čo ho prinútilo uvedomiť si, že človek by nemal naháňať svoje sny. Detto ak sú tie sny naozaj divné a sú v nich mŕtvi ľudia, ktorí ho prišli navštíviť len preto, aby už viac nebol osamelý.

Vytiahol telefón a vytočil jej číslo, rozmýšľajúc, či ešte spí, či ho poslúchla a ostala doma. Rozhodol sa, že ďalší krok spraví podľa toho, ako bude reagovať. Ak bude taká roztopašná ako pred tým (napriek tomu, že volal v takú nevhodnú hodinu), vystúpi z auta. Ak nebude mať dobrú náladu, odíde preč, odletí domov a bude predstierať, že nikam vlastne ani neletel.

Zdvihla po prvom zazvonení. "Carterová."

"Čo sa stalo s identifikáciou volajúceho?"

Minútu neodpovedala a on vedel, že kontroluje displej. "Máte utajený telefón. Mohol to byť ktokoľvek s blokovaným číslom, vrátane asi miliardy telemarketingov, ktoré majú tú drzosť volať ráno na Vianoce."

Kurník, je dobrá. Vždy má na všetko odpoveď. "Prečo ste už hore?"

"Nebudete mi veriť, ale o štvrtej mi ktosi volal a zobudil ma s tým, že chce, aby som mu upiekla koláčiky, aj keď neviem, aké čerstvé budú, pretože mu ich budem musieť poslať dvetisíc míľ poštou."

"Nie je to len tisícsedemsto míľ?"

Zachichotala sa. Už mal svoju odpoveď.

"Takže vy mi vážne pečiete koláčiky, Carterová?"

Ticho. "Pečiem koláčiky, ale preto, že som nemala nič iné na práci, keď ste ma zobudili, a nie pre vás, pretože voňajú naozaj výborne a pravdepodobne ich všetky zjem sama."

So šťastným úsmevom na tvári vystúpil z auta. "Je zlomyseľné napiecť mi koláčiky a potom ich všetky zjesť."

"Počkajte, myslím, že je niekto za dverami."

"Prečo si to myslíte?"

"Pretože som počula buchnúť dvere na aute-" Keď sa pohli záclony na prednom okne, zaškeril sa ponad strechu auta. Nemala čas skryť úsmev, ktorý sa jej zjavil na tvári; ale hlavne ho prekvapilo, že sa o tom ani nepokúsila.

O chvíľku už vyletela z dverí a pevne ho objala, než vôbec mali šancu rozmyslieť si to. "Prečo ste mi nepovedali, že ste v meste?"

Nedokázal sa vykoktať, nevedel čo jej má odpovedať, úsmev na je tvári ho oslepoval. "Hm- Ja-"

S rukami prekríženými na hrudi sa na neho zahľadela. "Ráno ste mi volali zo svojho bytu."

Sklopil oči, pripomínajúc si jej nadšené privítanie, aby sa necítil tak trápne. Pokrčil plecami a ona sa usmiala. "Aj tak som dnes nemal nič lepšie na práci."

Dlho sa mu zahľadela do očí, hľadajúc odpoveď na otázku, ktorú sa bála položiť. Po chvíli ho chytila za ruku a viedla ho k dverám. "Aj vy ste mi chýbali."
Pritiahol si ju k sebe a nežne ju pobozkal, v nádeji, že to zodpovie všetky nezodpovedané otázky, ktoré by medzi nimi mohli vyvstať. Keď sa odtiahol, jeho úsmev bol rovnako široký ako jej. "Niekto tu jedol moje koláčiky."

Zasmiala sa, a už aj bola na polceste do kuchyne. "Ešte že ste tu, pretože by sa nikdy nedostali na poštu."

Kuchynská linka bola celá zaprataná múkou, škrupinkami od vajíčok a misami. Ako kuchárovi - nováčikovi sa jej podarilo zašpiniť každý vodorovný povrch v miestnosti, dokonca aj niektoré vertikálne. Aj napriek tomu sa jej podarilo upiecť jedny z najlepších koláčikov aké kedy Jack jedol. Boli špeciálne pre neho, pretože na nich bola červená a zelená posýpka, ktorú žiadal.

Doobedie strávili rozložení na gauči, jedli koláčiky a pozerali trápne vianočné filmy. Jack jej stisol ruku a zaškeril sa.

"Takže, Carterová, vysvetlíte mi, prečo duchovia nemôžu existovať?"

Zahľadela sa mu do tváre a jej neveriacky výraz ho nekonečne pobavil. Zvyčajne sa jej vedeckým dôkazom snažil vyhnúť. "Chcete dlhú alebo skrátenú verziu?"

Zaškeril sa, mysliac na vak, ktorý si zbalil na niekoľko dní. "Dlhú. Nikam sa neponáhľam." Zatvoril oči.

Jej hlas ho pomaly uspával a on spokojne upadal do nevedomia, pretože vedel, že ak sa ho nejakí duchovia pokúsia zobudiť, zaženie ich jej systematický dôkaz ich neexistencie.