Poviedka Vianočná koleda - časť štvrtá
Časť štvrtá: Duch budúcich Vianoc
„Nie si skutočný,“ povedal Jack neisto a vystrašene. „Nie si tu.“ Nebol si istý, či je dobrý znak, že mu Anubis neodpovedá. Musela to byť dobrá vec, ale nie preto, že by Jack bol v nálade aby sa nechal strašiť Anubisom. V takomto tvare nemohol Anubis zaútočiť znovu na Zem. Nie, že by Jack bol niekedy v nálade, aby bol otravovaný Anubisom.
Tichá postava v róbe iba zdvihla ruku a ukázala na Jacka. Jack ale nespravil ani pohyb, aby sa postavil. „Nie, skutočne ostanem ležať dobre? Vieš, túto noc som toho veľa nenaspal.“
Anubis sa približovať bližšie k Jackovi, s natiahnutými rukami posiatymi jazvami a pľuzgiermi.
Jack vyskočil z postele a šklbol plachtami z Anubisovho dosahu. „Dobre, dobre, pôjdem. Ale pre božiu milosť, prosím ťa ničoho sa nedotýkaj! Pretože potom to budem musieť spáliť, aby som sa zbavil tých tvojich odporných vší“.
Anubis sa otočiť, a potichu viedol Jacka dole halou. Jack ho nasledoval v bezpečnej vzdialenosti, nebol totiž presvedčený, že nechytí tú nechutnú vec, ktorou trpel Anubis. Ten sa zastavil, keď chodba zmizla a zmenila sa v neznámu miestnosť.
Pre túto miestnosť bolo charakteristická nevýrazná sivá farba a biela fľakatá, dlaždicová podlaha. Jack sa nachádzal v nejakej nemocnici. Videl z nej dosť aby vedel kde je. Spravil niekoľko krokov halou, potvrdzujúc si svoju ideu, keď si všimol skupinou mužov a žien v ochranných oblekov, ktorí nalievali do plastových pohárov niečo vyzerajúce ako ovocný nápoj. Ďalšia skupina žien dávala tabletky do malých bielych pohárikov, ktoré boli položené vedľa vozíka s ovocným nápojom.
Jack sa otočil k Anubisovi. „Čo to do pekla je?“ Nečakal žiadnu odpoveď, čiže nebol sklamaný.
Sledoval skupinu zamestnancov, ktorí tlačili vozík cez veľkú, jednotvárnu izbu. Ľudia boli rozlezený bol celej miestnosti, pozerali televíziu či sa medzi sebou rozprávali. Jack sa pozrel na Anubisa. „Toto je psychiatrická liečebňa?“ Zahalená tvár mu nič neprezradila.
„Hej! Tu máš zlatko!“ Jackovu pozornosť upútala robustná staršia sestrička, ako zobrala pohár džúsu a nejaké tabletky a išla na druhú stranu miestnosti. „Tu máš, miláčik.“ Obsah pohárika ponúkla niekomu, kto bol skrytý v kresle v ktorom sedel.
Jack sa pozrel na Anubisa, čakajúc aspoň náznak vysvetlenia, čo to všetko má znamenať. Ani náznak nedostal a začal sa pomaly približovať ku kreslu, v ktorom sedela žena, schúlená s kolenami až pri brade. Pomaly hýbala svojou blonďavou hlavou, dávajúc Jackovi najavo, že na to potrebuje viac energie, ako na odpovedanie sestričke.
Sestrička položila dva poháriky do okna a pozrela sa žene do očí. „Viem, že ste naozaj naštvaná, ale musíte brať svoje lieky.“ Žena jednoznačne pokrútila hlavou. Sestrička to skúsila znovu. „Ak nebudete brať svoje lieky, nebudete dnes môcť mať žiadnych návštevníkov.“
Žena sa pozrela hore, a jej modré oči vyčnievali ešte viac ako normálne. „Príde Jack?“
„Sam?“ Jack sa rýchlo otočil a uvidel ďalšiu známu tvár, s oveľa viac šedými vlasmi. „Daniel?“ Daniel nikdy nemal žiadne sivé vlasy, takže to bolo celkom rušivé. Ale nie tak rušivé a znepokojivé ako vidieť bezmocnú Cartrovú a slabú ako mačiatku.
Daniel sa vľúdne usmial na sestričku. „drahá Sam, veď vieš, že Jack dneska nepríde.“
Carterová pomaly otočila pohľad zo sestričky na Danielovu tvár. „Jack nikdy nepríde na návštevu.“ Jej hlas znel tak boľavo, tak ranený, že Jack by ho ani nerozoznal ak by sa nepozeral priamo na ňu. „Ak by Jack vedel kde som, zobral by ma domov.“ Pritom ignorovala sestričku, ktorá sa jej znovu snažila vnútiť tabletky. „Daniel, vie Jack kde sa nachádzam?“
Daniel sa pri nej prikrčil a chytil jej ruky. Ale jeho pohľad padol na sestričku „Ako dlho je v takomto stave?“
Sestrička pokrčila plecami. „Veľa z nich je na tom horšie počas sviatkov.“
Daniel sa smutne usmial na Carterovú. „Sam, veď vieš prečo ťa Jack nepríde pozrieť.“
„Pretože nevie kde som. Keby vedel, určite príde. To viem. Nenechal by ma tak, povieš mu to Daniel?“
„Sam, prečo neberieš svoje lieky? Potom sa môžeme porozprávať o Jackovi.“
Carterová odtiahla svoju ruku, zámerne vyliala džús s liekmi zo sestričkinej ruky. „Nechcem žiadne lieky! Chcem Jacka!“ A ešte viac sa schúlila, zavzlykala.
Daniel zamrmlal sorry na sestričkou, ktorá sa márne špongiou snažila vyčistiť svoju uniformu. Znovu chytil Cartrovej ruku, vložil ju do svojej a jemne ju pohladil. „Sam, pozri sa na mňa.“ Sam nakoniec spravil ako po nej žiadal. „Povedz mi, prečo Jack nepríde na návštevu.“
Carterová sa pozrela dole, očividne zahanbená.
Jack sa posunul dopredu smerom k Danielovi, úplne zabudol na to, že v skutočnosti tam vlastne nie je. „Čo si jej spravil? Ak by som o tom vedel, určite by som bol s ňou? Jeho ruky prešli márne cez Daniela.
„No tak, Sam, ostaň so mnou. Prečo tu nie je Jack?“
Nevyvedený z miery zo svojho posledného pokusu, Jack sa otočil okolo Daniela. „Dočerta, Jack tu predsa je!“
Catrovej brada sa zatriasla ako odpovedala. „Neviem, kde je?“
Daniel otočil zas hlavu smerom na sestričku, ktorá si zobrala niekoľko ďalších zdravotníkov, aby donútili Carterovú zobrať lieky. „Prečo si ochorela Sam?“
Carterová sa zamračila. „Jack tu nie je, pretože som chorá.“ Jackovi sa zlomilo srdce keď videl, ako jej stekajú slzy po tvári.
Daniel si vzdychol, zľahka Carterovou zatriasol. „Nie, nie, Sam, tak to predsa nie je. Nie je to tvoja chyba.“
Caterová sa zrazu odtiahla od Daniela. Pozrela sa cez rameno, nie na lekársky personál, ktorí ju nútil zobrať lieky, ale do prázdnej chodby. Potom sa otočila na Daniela a zavzdychala. „Oni počúvajú. A vieš, že ich vždy rozhnevá, keď máš kvetiny na tričku.“
Daniel sa postavil a začal si hladiť svoje pásikové tričko. Potom si sadol spať a chytil Carterovej ruku, kým jej sestrička pichla nejakú injekciu, ktorá ju skoro okamžite donútila zaspať.
Ale skôr ako zatvorila oči, zašepkala. „Jack, vráť sa po mňa.“
Daniel ju pohladil, „Vy ste boli ako stvorený pre seba. Nikdy ťa tam nemal nechať.
Jack sa nazlostil. „Ja som ju nenechal!“ Otočil sa na Anubisa, posnažil sa chytiť beztvarú formu. „Čo jej to robíš? Prečo si myslí, že by som ju niekedy nechal v takomto stave?“
Anubis neodpovedal, a Jack sa zrazu ocitol v inej miestnosti. Zo strašných stien zistil, že ide o tú istú nemocnicu. Uvidel Carterovú, ako bojuje so zábranami, ktoré ju držia v posteli. Napriek slabému svetlu v miestnosti, všimol si zmenu oproti žene, ktorú videl pred chvíľou. Žena pred ním vyzerala oveľa viac ako Carterová ktorú poznal, napriek svetlej pokožke a vychudnutej postave. Jej oči boli jasnejšie a šialene sa smiala.
O moment neskôr už Jack prenasledoval Carterovú, ktorá utekala chodbou.
„Čo robíte Carterová?“ Letmo zazrel na Anubisa. „To ju nezastavia? Nemajú poplach, alebo niečo také?“ Jedinou odpoveďou mu bolo ticho a zvuk dverí, ktoré otvorila Carterová. A potom kroky dopadajúce do mäkkého snehu.
Vedel, že nemôže spraviť nič aby ju ochránil, ale vyzeralo, že je jediná živá duša, ktorá si ju všimla. Sledoval ju, rovnako ako keď tisíc krát utekali. Z mysle mu vychádzalo kopec vecí, ktorých by sa mal báť – toho, že mu zmrznú bosé nohy, že Carterová zmrzne, jej stav v ktorom uteká z nemocnice.
A potom si uvedomil kam dobehli. Na cintorín. Studený, tmavý, ponurý cintorín – ktorý bol z polovice ponorený v snehu.
Začínala riadna búrka, pokrývajúca všetko čerstvým snehom a pokrývajúca Carterovej tvár ľadom. Tá sa pozrela na oblohu a zakričala. „Tu som!“
Jack sa na ňu s úsmevom pozrel, napriek všetkým okolnostiam.
Jeho úsmev zmizol ako si kľakla na kolená, a začala dávať preč sneh z hrobu pred sebou. „Kde si Jack?“
Kľakol si vedľa nej, ronený keď videl slzy v jej tvári, slzy ktoré nemohol utrieť preč. „Som hneď tu, Sam. Vždy.“
Pozrela mu do očí, skoro ako keby ho mohla vidieť, až ho zamrazilo. A usmiala sa. „Vždy.“
Nebol pripravený na jej pád nasledovaný tichým buchnutím o náhrobný kameň. Nebol pripravený na karmínovo červenú škvrnu, ktorá sa šírila z jej zápästí do snehu.
Otočil sa k Anubisovi, cítiac, že mu v žilách koluje tak veľa zlosti a kliatob ako nikdy predtým. "Prečo mi to ukazuješ? Ona by to nikdy nespravila! Nikdy! Prečo by niekedy niečo také spravila?"
Jediná odpoveď, ktorá sa mu dostala - čo bolo viac ako očakával - bol napriamený prst.
Jack sa otočil, snažiac sa zablokovať obrázok Cartrovej roztiahnutej pred ním na snehu. A potom zbadal to, prečo stratila svoju súdnosť, prečo ju nikdy neprišiel navštíviť a prečo bol s ňou Daniel taký trpezlivý, dôvod prečo si vybrala tento moment za koniec jej života. Jej hlava ležala na kameni, jej ramená roztiahnuté ako by ho chceli objať - meno vyryté na žule bolo: Jonathan O'Neill.
Jack sa otočil späť k Anubisovi, ochromený buď chladom alebo bolesťou a zasípal. "Aspoň to napísali správne."
Anubis vykročil dopredu, jeho tieň oslepil Jacka v temnote.
A potom Jack osamel.
