Poviedka Vianočná koleda - časť tretia
Časť tri: Duch súčasných Vianoc
Nemohol presne povedať, čo ho zobudilo, a nechcelo sa mu kvôli tomu otvárať oči, ale bol si istý, že sa stalo niečo strašné. Mal oči ešte zatvorené, keď sa k nemu doniesol hlboký, trasľavý zvuk. Znelo to tak, ako by niekto nastavil zlú rýchlosť na magnetofóne. A znelo to podobne ako jeho meno.
Nenásytný po treste, Jack vykukol. O dve milisekundy neskôr vykríkol neuveriteľne nahlas a veľmi vysokým, skoro dievčenským hlasom. Priamo pred ním stál Hank Boyd. Tak trochu. Tak, ako najlepšie môžete stáť, keď ste roztrhaný na kúsky. Jack zamrmlal, berúc do úvahy, že Carterová by to vážne chcela vidieť. Fascinovalo by ju to. Vystrašilo ho to do morku kostí, až chcel pri sebe svoju mamu. Zavrel znova oči a pokúsil sa myslieť racionálne. Hank bol už dlho mŕtvy – tým si bol istý. Určite ho to vcuclo do čiernej diery. Už sú to roky. Okrem toho, ak by nebol mŕtvy, tak by ho nemohol strašiť.
Jack sa odvážil otvoriť oči. „Rýchlo to vysyp.“
Hank zavzdychal a spojil sa – doslova. „Prepáč, Jack. Salónne triky sú oveľa zábavnejšie. Sú super na Halloween.“
Jack sa pozrel na muža pred ním, tentokrát bez strachu. Tento muž bol jeho priateľ. Bolo smutné sa pozerať na neho, muža, ktorý stratil všetko na vrchole života. „Si mŕtvy, všakže?“ Nechcel myslieť na to, že jeho priateľ je stále pomaly trhaný na kúsky v čiernej diere.
„Áno, už to je za mnou.“ Mávol priesvitnou rukou pred svojou tvárou a zachvel sa. „Zrejme. Trvalo to chvíľu. To nebola sranda. Som si istý, že stále je tam pár mojich častí, ktoré sa trhajú, ale už to vôbec necítim.“ Nahol hlavu do strany. „Gravitačné pole sa rozšírilo do - “
„Ó bože! Ty tiež?“ Jack potriasol nešťastne hlavou. „Musí človek chodiť na PhD štúdium a naučiť sa rozprávať ako Carterová predtým, ako môže strašiť ľudí?“
Hank sa zazubil. „Vyzeráš, ako by si zomrel, Jack. So smrťou prichádza inštinktívne porozumenie vesmíru.“
„Myslíš to, ktoré cíti Carterová každý deň?“ Čím viac o tom premýšľal, tým viac sa mu to páčilo. „Super, takže keď budem mŕtvy, budem schopný viesť inteligentnú konverzáciu s ňou.“ Hank sa len trpezlivo usmieval. „Takže čo chceš?“
Hank sa posadil na okraj Jackovej postele. „Nuž, parťáku, šanca povedať zbohom mojej žene, by bola skvelá.“ Jackove plecia klesli. „Pozri, je mi to ľúto.“ Vedel, že nič by nevypustilo vinu, ktorú cítil za odporučenie priateľa na smrteľnú misiu. „Vieš, že by som zmizol po tebe.“
Hank si zdvihol ruky. „Nič, čo by si mohol spraviť. Je to voda pod mostom.“ Postavil sa a naklonil hlavu smerom k chodbe. „Pohnime sa. Mám tu pár vecí, ktoré ti chcem ukázať.“
Jack si povzdychol a pomaly sa pohol nasledovať Hanka. „Nemôže to byť také zlé ako sledovať Sáru a Carterovú preplakať ich Vianoce, však?“
Hank bol podozrivo ticho popri tom, čo viedol Jacka dole neznámou halou. Znela tu jemná hudba. V rohu stál jasne ozdobený strom. Vzduch bol naplnený vôňou škorice. Ďalšiu izbu Jack nikdy nevidel. Pozrel sa okolo a jeho oči sa zastavili na orámovaných fotkách Charlieho. Sára a Charlie. Sára a nejaký chlap. Muselo to byť nové Sárino miesto. Počul, že sa presťahovala pred pár rokmi po smrti jej otca, ale nikdy ju neprišiel navštíviť. Keď zomrel jeho svokor, bol Jack mimo Zem. Keď mal svokor pohreb, ležal Jack na ošetrovni v bezvedomí. Potom sa už žiaden deň nezdal vhodný na to, aby sa objavil v jej živote. Domyslel si, že takto to bude lepšie tak či tak. Vždy, keď sa uvideli, tak im to len pripomenulo, čo všetko stratili.
Prišiel bližšie k obrázku, aby si ho prehliadol, keď zistil, že tam je viacero obrázkov tohoto cudzieho muža. Pozrel sa na Hanka. „Musí byť dôležitý, že?“
Hank nič nepovedal, ale Jackovo podozrenie sa potvrdilo, keď sa spoza gauča ozval slabý vzdych. Otočil sa, aby sa dostal do obrazu, snažiac sa ostať nezapojený. Sára sedela na gauči. Jej vlasy trochu vyrástli od posledného razu, kedy ju videl, ale nezdalo sa, že by zostarla čo i len o deň. Jej ústa boli otvorené v druhu šťastného prekvapenia – pravdepodobne kvôli malej zamatovej krabičke, ktorú držal pred ňou muž z obrázkov, ktorý kľačal na kolenách v póze, na ktorú si Jack nikdy kvôli zraneniam netrúfol.
Jack cítil pichanie čerstvých sĺz v očiach, ako muž navliekal prsteň na Sárinu ruku. Otočil sa k Hankovi. „Nuž, dobre pre ňu. Vždy som chcel, aby bola šťastná. Zaslúži si lepšieho muža ako som ja.“
Hank znova nič nepovedal. Frustrovaný Jack sa otočil, pozrel späť na svoju bývalú ženu, ktorá vášnivo bozkávala svojho nového snúbenca. Snažil sa usmievať, snažil sa presvedčiť sám seba, že je skutočne šťastný, pretože sa ona pohla ďalej. Jack si vždy myslel, že by zradil pamiatku ich rodiny, ak by sa vôbec snažil na to zabudnúť, ale neočakával, že Sára bude cítiť to isté. Cítil vzlyk, ktorý sa mu tvoril vzadu na hrdle ako sa otáčal, nečakane zničený faktom, že Sára sa už nad neho skutočne povzniesla.
Otočil sa späť k Hankovi. „Áno, takže toho bolo vtipné. Ďakujem.“ Tajne sa snažil šepkať cez jeho slzy, hoci sa nemal prečo hanbiť plakať pred duchom, ktorého si vysnil. „Takže späť do postele. Je zázrak, že takéto veci nerobím častejšie.“
Jack nečakal na Hanka, aby ho viedol. Išiel rovno po chodbe, pevne presvedčený doraziť do svojej spálne. Hank mu trhol ramenom, aby ho zastavil. „Nie tak rýchlo, kamarát. Obávam sa, že je tu toho viac.“
Jack stál pred svojím kamarátom ako zlomený, zničený muž. „Už som mal toľko Vianoc, koľko dokážem za jednu noc zvládnuť. Nemôže to počkať na ďalší rok?“
Hank pokrčil plecami. „Ale potom by to nebol Vianočný darček, nie?“
„Nemôžem to vymeniť za niečo iné? Toto je na houby.“
Jack zabručal niečo o ustupovaní a radách, predstavujúc si, že určite nemôže byť dobré, keď sa ho jeho vlastná ilúzia snaží psychoanalyzovať. „Kam teraz? Hej, dostal som nápad – poďme nájsť nejaké chudobné deti, ktoré zomierajú od hladu, alebo nejakú ženu, ktorú bije jej manžel. To by bolo srandy. Alebo možno - “
Jackova tiráda sa zastavila, keď si všimol, že stojí na chodbe SGC. Bolesť sa mu vrátila do hrude, vytlačujúc vzduch. Vôbec na ňu nepomyslel predtým, než ho nakopla tá bolesť. „No tak, Hank. Prosím nie. Nerob mi to.“
„Šťastné Vianoce, Sam. Uvidíme sa o týždeň.“ Danielov hlas prišiel od dverí Cartrovej laboratória. Jack sledoval, ako jeho priateľ naposledy zamával a zamieril rovno k výťahu pohmkávajúc si veselú melódiu.
„Tebe tiež. Dôjdi šťastne!“ Vyklonila sa Cartrová z dverí, veselo sa usmiala, ako sledovala Daniela miznúť v chodbe.
„No tak, Sam.“ Oslobodený od svojich zvyčajných zábran, keď bol pri nej, Jack si stúpol bližšie, bližšie, ako by sa kedy odvážil v reálnom živote, a usmial sa na ňu. Zdalo sa ako večnosť, odkedy s ňou hovoril naposledy. Ešte dlhšie, odkedy ju videl. „Bože, aká si nádherná.“
Sledoval, ako sa jej úsmev zmenil v zamračenie, ako sa vracala ku práci. Dôrazne zavrela dvere predtým, než sa ťažko posadila do kresla. Toto bola Cartrová, ktorú si Jack nikdy nevšimol. Zvedavo sa díval na to, ako Cartrová apaticky presunula pár papierov na stole. Zvyčajne, aj keď bola vyčerpaná alebo chorá, robila všetko tak energicky, že si ostatní mysleli, že je poháňaná batériami.
„Je chorá?“ Pozrel sa na chvíľu na Hank, pričom nechcel spustiť Cartrovú z očí na dlho. „Čo je s ňou?“
Miešanie papierov, ktoré sa zdalo, že nemá žiaden vzťah k Jackovi, ustalo. Jej pozornosť sa upriamila na kúsok novín, ktoré zdvihla, aby na ne videla lepšie. Jack sa na ne díval cez jej rameno. Hneď to rozpoznal. Bol to článok, ktorý čítal pred pár mesiacmi. – niečo o novej kométe – ktorý poslal spolu s inými papiermi Danielovi. Poznámka, ktorú tam prilepil, stále visela na svojom mieste. Žiadal tam Daniela, aby to poslal Cartrovej. Pozeral sa, ako bežala prstami po svetoch, ktorým by on ani nevenoval pozornosť. Keď videl ako si začala čítať jeho poznámku, tak si prial, aby si našiel ten čas a adresoval tú poznámku priamo jej. Pravdepodobne by to pre ňu veľa znamenalo.
Náhle sa otočila, jemne buchnúc do myšky, aby zrušila šetrič monitora a otvorila email. Díval sa, ako zadáva jeho adresu pred tým, ako sa znova zastavila. Jej náhly záchvat energie sa vytratil. Obišiel ju, aby mal na ňu lepší pohľad, ignorujúc obrazovku, na ktorú nemo zírala.
Videl, ako zatriasla hlavou, upravujúc neposlušné vlasy. „Áno, správne.“ Zavzdychla si a vypla monitor. „Ahoj, Jack, ako sa máš? Pamätáš si na mňa? Vyzerá to tak, že si na mňa úplne zabudol. Dúfam, že sa máš dobre. Šťastné Vianoce. No a len tak mimochodom, chýbaš mi tak veľmi, že to až bolí.“ Zložila ruky na vankúš, ktorý mala na stole a zaborila do neho tvár, vzlykajúc.
Jack sa k Hankovi vrátil v šoku. „Toto nemôže byť pravda, Hank. Vymyslel si si to, však? Ukazuješ mi, čo chcem vidieť.“
Hank naklonil hlavu smerom ku Cartrovej. „Toto je to, čo chceš vidieť?“
Keď sa otočil, tak Jack si uvedomil, koľko času muselo uplynúť. Nemal pre to žiaden dôkaz, ale bol si istý, že prešlo niekoľko hodín. Cartrová už nesedela pri stole. Bola na zemi, opierajúc sa o stenu. Upriamene sa dívala na zarámovanú fotku v jej rukách. Bola to stará fotka, staré SG-1, tak ďaleko v ich minulosti, v ktorej nikto nepovažoval za nevhodné, že Jack objíma Cartrovú okolo ramien. Jej hlava bola naklonená k jeho hrudi, pričom mala široký úsmev na tvári. Cartrovej prsty opatrne prešli ich obrysy na fotkách ešte predtým, ako obrátila tvár k nebu, slzy rinúc sa potokmi po jej lícach.
„Mami, tak veľmi mi chýba.“ Jej hlas bol len smutným šepotom.
Veselý hlas Cartrovej popieral slzy na jej stále mokrých tvárach. „Veselé Vianoce generál!“
„Nepracujte príliš tvrdo. O’Neil by mi nakopal zadok, ak by sa vám niečo stalo.“
Počkala chvíľu, dokým sa vrátila k štúdiu obrázka. „Pochybujem o tom.“
Jack sa opäť otočil na Hanka. „Zastav to. To nie je pravdivé. Ona nie je takáto. Nie je neistá , slabá a krehká. Je tuhá, silná a nezávislá ako oceľ. To nie je pravda!“
Hank pokrčil plecami. „Mne to príde pravdivé.“
Pristúpil plný hnevu k priateľovi. „Nie je možné, aby tak úžasná žena bola skrčená na zemi a plakal kvôli mne. Ani tá najmenšia šanca tu nie je. Zastav to hneď teraz.“
„Stavím sa, že generál Landry by hovoril o nej rovnako aj teraz.“
Bolo to, ako by mu ľadová ruka prešla do tela a tam zmačkla. Koľkokrát ich už oblbla? Koľkokrát už bol na druhej strane tých dverí? Koľkokrát veril, že sa má fajn, ale jej stav bol hocijaký, len nie fajn? Bolela ho hruď. Nevedel to naisto, ale bol si dosť istý, že takéto to je, keď príde srdcový infarkt. Pálivá bolesť, ktorá vystreľovala do každého smeru z jeho srdca.
„Hank, nechaj ma ísť. Musím sa z tadiaľto dostať. Nemôžem ju takto vidieť. Musím jej zavolať.“
Cez Hankovu tvár prebehol ľútostivý pohľad, skoro taký, aký bude naveky uložený v Jackovej spomienke – Hankova tvár, keď sa díval do čiernej diery, o ktorej vedel, že sa mu stane osudnou. „Rád by som, kamarát, ale to nie je na mne.“
„Čože?“ Jack sa pozrel späť na Cartrovú, ktorá sa konečne zdvihla z podlahy a začala sa baliť na noc. „No tak, Hank. Už som dostal svoju lekciu. Prisahám. Len ma pusti domov, nech jej môžem zavolať predtým, ako odíde.“ Znovu sa na ňu pozrel, jeho srdce zamrzlo vidiac skľúčený výraz v jej očiach. „Bojím sa toho, čo sa jej stane, Hank. Je taká rozrušená. Trpí a ja jej môžem pomôcť. Prosím.“
Z ničoho nič bol vo svojej spálni. Srdce mu divoko bilo. Po zlomok milisekundy mu jeho racionálna časť vravela, že to bola len nočná mora, že Cartrová by nebola rada, ak by jej volal v túto hodinu. Jack ale nikdy nevenoval svojej racionálnej stránke veľa pozornosti a nemienil s tým práve začať. Načiahol sa po telefóne, ktorý mal na nočnom stolíku. Bol asi len o stopu ďalej, ale zdalo sa to ako nekonečne ďaleko.
Vzduch v izbe sa náhle zmenil, ochladil sa tak veľmi, že bolelo len jeho samotné dýchanie. Videl, ako sa jeho ruka trasie predtým, ako spadol do úplne tmavej chodby, k bytosti, o ktorej vedel, že tam je.
