Stargate - Vianočná koleda
Jack neznášal Vianoce. A nebol si istý, odkedy ich nemá rád. Možno odvtedy ako stratil svojho syna, alebo od svojho rozchodu so Sárou. Nech sa v SGC dialo hocičo, nejako vždy strávil Vianoce sám doma, dúfajúc v nejakú medziplanetárnu krízu, ktorá by vyústila k tomu, že by mal spoločnosť. Prípadne by mu dala dôvod, aby zavolal svojich tímových kolegov, ktorí vždy mali plány na sviatky. A to aj napriek tomu, že počas roka nemali čo robiť. Jednako, Jackovi sa podarilo prejsť decembrom bez toho, aby bol nešťastný, alebo pokazil niekomu dobrú náladu, alebo sa nenápadne snažil nechať imelo v laboratóriu Samanthy Carterovej. A napriek tomu sa to stalo. Stal sa z neho namosúrený starý muž, ktorý sa stále sťažuje hovoriac „humbug (podvod)“ zvonárovi armády spásy.
Namiesto toho si zahryzol do jazyka a ponáhľal sa domov. Podarilo sa mu vyhnúť zábave v Springs, ale nedokázal jej uniknúť vo Washingtone. Reptal, horekoval, ťažkal si tichým monológom počas celej cesty z jeho kancelárie – kde zbytočne vynadal sekretárke za to, že mala Vianočný stromček na svojom stole. Ako šiel do svojho veľkého, smutného a prázdneho bytu, bol terorizovaný 23 poschodí vo výťahu hroznou ženou, ktorá mala cengajúce náušnice a prekliaty blikajúci náhrdelník.
Skôr ako došiel k dverám, mu aspoň 10 ľudí, ktorých nepoznal, zaželalo krásne sviatky. Dvom z nich povedal, že by boli krásne, ak by hneď zmizli. Zabuchol za sebou dvere, prisahajúc, že nevyjde von skôr ako niekedy v januári, keď sa jeho susedia začnú opäť nenávidieť, správať sa k sebe tak ako sa správni Washingtončania správajú.
Svoje kľúče hodil na podlahu, topánky kdesi kopol cestou do obývačky. Jeho sako skončilo na dverách do spálne. Napoly oblečený zaboril tvár do vankúša, modliac sa v hocijaké božstvo, ktoré ešte neurazil svojím nedostatkom dobroty, aby mohol spať až do Nového roka. To bol sviatok, ktorý mohol oslavovať – len on a päť ľudí, s ktorými by mal skvelú noc.
Ako upadal do spánku, napadlo ho zavolať Carterovej, ktorá určite pracovala. Obvykle ignorovala aký je čas roka – a ak niekto, vedel, že práve ona by najviac ocenila jeho telefonát. Lenže v poslednej dobe Jack nevedel ako s ňou hovoriť. Niekoľko týždňov to vyzeralo tak, že sa to konečne medzi nimi zmení, ale nakoniec sa obaja pohli niekde, kde si vôbec nepredstavovali, že skončia. Tých párkrát, čo s ňou odvtedy hovoril, bolo divných a nepohodlných. A to dokonca tak, že si začal myslieť, že sa dostal niekde preč, za hocičo o čom bol presvedčený, že zdieľali. Túto myšlienku nasledovalo zovretie žalúdka, ktoré mu napovedalo, že sa nikdy nedostal k tomu čo k nej cítil, napriek tomu, že už nevedeli čo si ďalej povedať.
A keď konečne zaspal, mal na tvári slzy - kvôli strate toho, čo nikdy nemal.
Ďalšia vec, ktorej si bol vedomý, bol studený vietor, ktorý ho vytrhol z jeho nepríjemných snov. Ako sa triasol, tak si uvedomil, že nie je prikrytý. Dúfal, že to vysvetlí to, prečo môže vidieť svoj dych pred tvárou. Zrazu chytil telefón, pripravený vynadať niekomu o druhej v noci na Vianoce. Predsa platí svoj prekliaty účet za teplo, tak tu musí byť teplo! Chvíľu civel na telefón a rozmýšľal, komu by v tejto chvíli zavolal. Jeho mozog sa zatiaľ spomaľoval, kvôli hypotermii - ako si myslel Jack. Potom si všimol v hale desivú hmlu, z ktorej vychádzalo divné stonanie. A nebol žiadny dôvod, aby nedostatok tepla mohol spôsobiť takúto hmlu, alebo divný zvuk. Napriek tomu ospalo predpokladal, že dôvodom je práve nedostatok tepla. Zavrel oči a potichu klial.
Strašidelné stonanie sa zrazu zmenilo na „Ó, plukovník!“
Jack otvoril oči, zanadával a opäť chytil svoju typickú vianočnú náladu. „Som generál tak to preboha opravte!“
Kowalsky sa zazubil. „Generál, heh? To by som nikdy nečakal.“
Jack mal mierne zahmlenú myseľ, ktorá bránila prísť všetkým logickým myšlienkm. To mu hneď pripomenulo, prečo je dobré mať Carterovú na blízku – pretože ona aj s mierne zahmlenou mysľou logicky myslí. „Kurník, Kowalsky, zapnite spať to kúrenie.“
Mladší muž sa len zasmial. „To nedokážem, Jack“
„Zvuk mena, ktorým ho neoslovovalo veľa ľudí, ho zobudil. Zažmúril oči na zjavenie, ktoré mal pred sebou. „Si mŕtvy.“ Jeho napoly iritujúce, napoly pýtajúce sa tvrdenie vzbudilo len ďalší smiech.
„Čo to do pekla je?“ Jack sa posadil a začal si o seba trieť dlane, aby mu bolo trochu teplejšie.
„Toto“ – Kowalsky začal pochodovať po miestnosti s gestom, ktoré by vyzeralo celkom veliteľsky, ak by mal na sebe hocičo iné než obyčajné tričko z SGC. „ - je jedinečná príležitosť opraviť niektoré tvoje chyby.“
Jack hodil grimasu a zamyslel sa, že ak má naozaj počúvať takéto veci, lepšie by bolo, ak by pred ním stála sexi blondínka. Zatriasol hlavou. Nič, stále Kowalsky. „Huh?“
Kowalsky preložil ramená cez hrudník a smutne, sklamane povedal. „Na tomto som pracoval naozaj dlhú dobu. Jack dostávaš šancu vytiahnuť hlavu zo svojho zadku.“
„Tak jasne. Prečo si to hneď nepovedal?“ Jack znovu zatriasol hlavou a skúsil si zapamätať s kým sa rozprával. „Tak, toto je poslednýkrát, čo som pil sám“.
Kowalsky žmurkol, čo by bolo celkom strašidelné aj keby nevyzeral ako z polovice priesvitné strašidlo. „Jack, ty si nepil.“
Jack si zívol. „Môžem opraviť veci až ráno?“
„V poriadku. Zober všetku zábavu preč, však prečo nie! Dostal som sa do týchto problémov, prenasledoval tvoj zadok a ty nemáš ani ten kúsok slušnosti, aby si bol vystrašený.“
Jack zagúľal očami. „Ak sa ma snažíš zastrašiť veľkými slovami, meškáš deväť rokov.“
Kowalsky si frustrovane vzdychol. „Ebenezer Scrooge? Tiny Tim? Jacob Marley? Zvonenie zvonov?
„Bob Marley – toho poznám.“
„Zabudni na to. Veľa šťastia, Jack.“
Jack sa zabalil do deky. „Prepáč, Charlie.“ Zasmial sa na vlastnom vtipe a opäť zaspal – bláznivo si myslel, že mu ešte nejaký spánok ostáva.
