Anup (Anubis)

Boh mumifikácie a pohrebísk, uctievaný v podobe čierneho šakala. Mumifikácii zomrelých a posvätnosti pohrebísk prikladali Egypťania veľký význam, preto Anup patril medzi ich najdôležitejších (hoci nie najvyšších) bohov. Podľa Textov z pyramíd bol "štvrtým synom boha Rea"; podľa neskorších písomných pamiatok, medzi nimi Textov z rakiev, bol synom boha Usira a jeho sestry Nebthety. O jeho pôvode kolovali rozličné legendy, z ktorých najrozšírenejšie sa zakladali na mýte o Usirovi a Esete. Podľa prevládajúcej verzie porodila ho Nebthet potom, keď raz opila Usira a prinútila ho, aby jej bol po vôli. Chcela tak vraj dokázať, že nie je neplodná, ako o nej tvrdil jej brat a manžel Sutech. Po narodení Anupa pohodila, ale jej sestra a Usirova manželka Eset ho zachránila a vychovala.

Keď Anup vyrástol, pripojil sa k Usirovi a sprevádzal ho aj s niektorými inými bohmi na jeho ceste za vládou nad svetom. Po Usirovom zavraždení žiarlivým Sutechom pomohol Esete a Nebthete pochovať jeho telo. Predtým ho však nabalzamoval, aby sa zachovalo a omotal ho ovínadlom z jemného plátna, aby ostalo neporušené. Stal sa tak vynálezcom mumifikovania mŕtvych, ktoré sa považovalo za jeden z hlavných predpokladov ich posmrtného života.

Podľa viery Egypťanov pomáhal Anup pri mumifikovaní všetkých zomrelých, resp. bol vedúcim celého zložitého procesu mumifikácie. Navyše mal viac významných funkcií pri pohrebných obradoch. Sprevádzal mŕtvych na ceste do podsvetnej ríše, privádzal ich na "posledný súd" pred Usira, zúčastňoval sa na obrade "váženia srdca" zomrelých, prijímal ich pri dverách hrobky. Spolupôsobil aj pri obrade "otvárania úst", ktorým sa mŕtvym umožňoval nový život na onom svete, staral sa o hrobové obete, chránil miesta posledného odpočinku zomrelých.

Z ochrancu hrobky sa neskôr vyvinul na ochrancu celých pohrebísk a keďže pohrebiská bývali na okraji púšte, kde sa potulovali šakaly a zdivené psy, dali mu Egypťania podobu týchto zvierat. Podoba šakala časom prevládla, prinajmenšom pri jeho zobrazovaní. V súlade s predstavou smrti a noci zobrazovali ho vždy čierneho a to ako ležiaceho šakala alebo ako muža so šakaľou hlavou. Jeho emblémom bola berla s vypchatou kožou bezhlavého zvieraťa.

Ako boha mumifikácie a sprievodcu mŕtvych uctievali Anupa v celom Egypte. Ako ochranca pohrebísk ustupoval však na niektorých miestach osobitným ochranným bohom, napríklad v Sakkáre bohu Sokarovi a v Ebozeve bohu Vepvovetovi. Jeho kult je doložený už v najstarších časoch. V rozličných formách pretrvával aj po víťazstve kresťanstva a cirkevný otcovia proti nemu dlho bojovali. Mimoriadnej úcte sa tešil najmä v hornoegyptskom meste Kase a v Siovte. Gréci ho nazývali Anúbis a ako sprievodcu duší zomrelých ho stotožňovali so svojím bohom Hermom.

V tejto funkcii ho od ptolemaiovských čias volali aj Hermanúbis. Na rozdiel od Egypťanov videli v ňom však skôr psa ako šakala. Anupových vyobrazení sa zachovalo nekonečne mnoho a to zo všetkých období starovekého Egypta. Stretávame sa s ním na nástenných reliéfoch takmer vo všetkých hrobkách, na sarkofágoch a rakvách, na papyrusoch s Knihou mŕtvych. Zmienky o ňom sú vo všetkých náboženských pamiatkach od Textov z pyramíd po papyrusy z Grécko-rímskej doby.

V zádušných chrámoch mával zvyčajne osobitnú kaplnku. Jedna z najlepšie zachovaných takých kaplniek je na druhej terase Hatšepsovetinho chrámu v Dér el-Bahrí. Najznámejšie Anupove sochy a sošky pochádzajú z hrobky kráľa Tutanchamona v údolí kráľov. S rozšírením kultu Esety a Usira prenikol Anupov kult v 3.-2. storočí pred n. l. z Egypta v rozličných formách do celého grécko-rímskeho sveta.