Hathor

Bohyňa neba a jeho stelesnenie, matka a manželka boha Slnka, bohyňa lásky a radosti, ochrankyňa žien a zomrelých, Pani Egypta, Pani cudzích krajín, Dojka kráľa atď., uctievaná a zobrazovaná v podobe kravy alebo ženy s kravskými rohmi. Ako vidieť z tejto dlhej charakteristiky, a to ešte neúplnej, patrila medzi najzložitejšie postavy vo svete egyptských bohov, no zároveň aj medzi najvýznamnejšie.

Egypťania ju uctievali od najstarších čias v celej krajine a dnes sa už nedá zistiť, kde jej kult vznikol. Väčšinu svojich funkcií mala už v časoch, z ktorých sa ešte nezachovali písomné pamiatky. Postupne ich dosiahla, aspoň podľa hymnu Ramessa III. na počesť egyptských bohýň, dovedna osemnásť. Pôvod a kumuláciu mnohých si vieme celkom dobre vysvetliť. Pri daktorých však na to logika nestačí, dokonca ani fantázia. Napríklad ako krava dávajúca mlieko mohla byť podľa egyptských predstáv celkom ľahko Dojkou kráľa, a teda aj jeho ochrankyňou. Ako jeho ochrankyňa ochraňovala i jeho panstvo, t. j. Egypt a Egyptom podmanené krajiny.

Naproti tomu ostáva záhadou, ako sa mohla stať z kravy bohyňou neba. Tak či onak, stala sa ňou a dostala vážne myslený titul Veľká nebeská krava. Množstvo jej funkcií uvádzalo do rozpakov už Grékov, keď hľadali jej náprotivok medzi svojimi bohyňami. Aby ho vôbec našli, museli si jej osobnosť zjednodušiť a okrem toho rozdeliť. Napokon ju stotožnili jednak s bohyňou Hérou, manželkou a sestrou najvyššieho boha Dia, a jednak s bohyňou lásky a krásy Afrodítou. Keď ju chceli vystihnúť v celku, nazývali ju Hathýr. Hathorino meno značí podľa všeobecne prijímanej interpretácie dom (boha) Hora, alebo podľa staršej a známej už z gréckych textov Horov nebeský dom. V hieroglyfoch sa písalo obdĺžnikom (čo bol znak domu), ktorý mal v rohu ďalší menší obdĺžnik a uprostred sokola (znak boha Hora). Znak domu bol však súčasne znakom materského lona. Zo zdvojenia tohto znaku vyplýva, že sa mu malo rozumieť v obidvoch zmysloch, t. j. že Hathor sa považovala za Horovu matku.

Obraz tohto pôvodného chápania nachádzame ešte v Textoch z pyramíd, v ktorých sa uvádza Hathor ako družka Horovho otca Usira. V neskorších pamiatkach zo Starej ríše nastupuje na jej miesto Usirova manželka a sestra Eset. Keď Hora stotožnili s bohom slnka Reom (resp. vyhlásili za jednu z jeho foriem), zaujala Hathor opäť miesto jeho matky. Keďže však Hor bol aj "svojím vlastným stvoriteľom", premenila sa na jeho manželku a neskôr na jeho dcéru. Napriek tomu ostala po celý čas Nebeskou bohyňou či Bohyňou neba a udržala si aj najužšie spojenie s bohom slnka, nech mal hocijaké meno a hocijakú podobu. Dostala a zachovala si preto aj titul slnečné oko.

Bez ohľadu na tieto nebeské či vesmírne súvislosti videli Egypťania v Hathore vždy predovšetkým kravu, ktorú si ako pastieri a roľníci, pochopiteľne, vysoko cenili. "Všetci Egypťania bez rozdielu uctievajú kravy zo všetkého dobytka najväčšmi," napísal Hérodotos v polovici 5. storočia pred n. l. a pramene najrozličnejšieho druhu potvrdzujú, že tak to bolo možno už tri tisícročia predtým a viac ako pol tisícročia potom. V niektorých chrámoch, napr. v Tentore alebo Kusete chovali Hathorine "posvätné kravy", ktorým vzdávali božské pocty. Hathoru stelesnenú v krave považovali za "živiteľku všetkého živého" ale aj "všetkého mŕtveho", lebo zomrelí sa podľa nich živil v podsvetí rovnakým spôsobom ako na tomto svete. V mnohých krajoch kravské mäso nejedli a zdochnuté kravy "pochovávali vo vodách Nílu". Bohyňu Hathoru si však Egypťania predstavovali a uctievali v podobe stromov. Bola pre nich Pani datľovej palmy, čo dávala sladké plody, a Pani južnej sykomory, čo poskytovala tieň.

V obidvoch prípadoch ju považovali skôr za bohyňu mŕtvych, ktorí by sa v podsvetí bez datlí a datľového vína neobišli a bez tieňa by trpeli horúčavou. Na osobitnú bohyňu mŕtvych, stelesnenú v skale, ju povíšili vo Vesete :ako Zlatá Hathor Západného brala strážila tamojšie pohrebisko a zároveň hranicu sveta obývaného ľuďmi. Ako ochrankyňu mŕtvych ju uctievali a spájali s inými podobnými bohyňami, najmä s Esetou, ktorá s ňou mala niektoré spoločné atribúty, a s Nutou, ktorá bola spolu s ňou bohyňou neba. Hathorinu ochranu považovali za osobitne účinnú a žiadúcu.

Podľa Knihy mŕtvych mala mimoriadnu schopnosť "zaháňať mocnosti zla", čomu pomáhali hlavne amulety s jej podobou. Túžbou Egypťana bolo dostať sa po smrti do "družiny veľkej Hathory", odpočívať v chladnom tieni jej "božskej sykomory". V oficiálnom kulte sa tešila Hathor najväčšej úcte ako ochranná bohyňa kráľa a pani Egypta. Vo funkcii bohyne cudzích krajín ju uctievali už od čias Starej ríše ako Pani Kepenu, a ako Pani Malachitovej krajiny, neskôr aj ako Vladárku Kuše (Núbie) a od čias Novej ríše ako Pani Pvenetu.

Keby sa dali dovedna krajiny, ktoré nakoniec chránila, mohol by sa jej titul zjednodušiť na Pani celého sveta. Pri výkone tejto funkcie nebola, pravda, láskavou bohyňou. Z mierneho bylinožravého prežúvavca sa zmenila na krvilačnú levicu bohyne vojny Sachmety a dostala titul Pani strachu. Napriek množstvu a rozmanitosti funkcií bola však Hathor v očiach Egypťanov vždy a predovšetkým bohyňou lásky. Ako bohyňa lásky bola zároveň bohyňou a ochrankyňou všetkého, čo lásku povzbudzovalo a sprevádzalo :hudby a spevu, tanca a zábavy, vína a ľúbostného opojenia. A tiež toho, čo po nej nasledovalo :bola bohyňou pôrodu, pomáhala ženám pri výchove detí, držala nad nimi ruku od narodenia do smrti. ženy si po smrti želali splynúť väčšmi s ňou než s inými bohyňami. Najmä na múmiách z Neskorej doby nachádzame často nápisy, na ktorých sa mŕtva dáva nazývať Hathor XY.

Za dlhé stáročia a tisícročia svojho uctievania prešla Hathor, pochopiteľne rozličnými premenami. Všetky boli však len druhotné a jej postavy sa nedotkli. Okrem Sachmety, ktorá jej pre funkciu Panej strachu prenechala podobu levice, sa najväčšmi zblížila s Esetou a sčasti sňou aj splynula. Rozličné menej významné ochranné bohyne žien, čo mali takisto podobu kravy, splynuli zasa s ňou. V Mennofere sa stala zo Strednej ríše družkou tamojšieho boha Ptaha, neskôr ju s ním uctievali aj v jeho chráme vo Vesete. V Tentore dostala za manžela boha Hora, ktorý z nej prichádzal každý rok na štrnásť dní zo svojho chrámu v Behdete, a mala s ním dvoch synov. Prvý sa volal Ihej a stal sa bohom hry na sistrum (hrkálka z kovových tyčí a zvončekov), druhý bol pod menom Harsemtovej "novým Horovím vtelením". Od čias Novej ríše poznáme z prameňov dokonca "sedmoro Hathor". Považovali sa za sudičky a služobníčky Veľkej Hathory. Na Hathorinu počesť vybudovali Egypťania viac chrámov a kaplniek ako na počesť hociktorej inej bohyne s výnimkou Esety. Najlepšie sa z nich zachoval chrám v Dendere, ktorý založil Ptolemaios IX. a dokončil jeho syn Ptolemaios VII. Hathorine vyobrazenia sa zachovali v množstve zodpovedajúcom jej významu. Najviac jej reliéfov pochádza z Novej ríše, najviac plastík, najmä drobných z Neskorej a Grécko-rímskej doby. Je na nich buď v podobe kravy a to spravidla so slnečým kotúčom medzi rohmi, alebo v podobe ženy. V druhom prípade má niekedy kravskú hlavu, častejšie však iba kravské rohy, a to opäť so slnečným kotúčom.

Dakedy ju ťažko rozoznať od Esety, ktorá od nej prevzala kravské rohy. Eset máva však na hlave atribút v podobe trónu, čo je tiež hieroglyfický znak jej mena, kdežto Hathor korunu zloženú zo sistrov. V podobe Hathory, resp. s jej atribútmi, sa s obľubou dávali zobrazovať aj kráľovné a kňažky; dajú sa však od nej ľahko odlíšiť podľa nápisov. Hathorine vyobrazenia sú vo všetkých egyptologických zbierkach. Nespočetné jej reliéfy ostali tiež na pôvodných miestach v chrámoch a hrobkách na celom území Egypta.